O nemocnici

Mgr. Janka Bartková pochádza z Liptovského Mikuláša. Počas študentských čias ju lákali cudzie jazyky, ale osud to zariadil inak. Stala sa zdravotnou sestrou a táto profesia je s ňou a jej životným pôsobením spätá dodnes. Po maturite si nestihla ani vydýchnuť a hneď po týždni už nastúpila do práce. V roku 1975 jej náročné začiatky na pozícii inštrumentárky pomáhali prekonávať kolegyne v liptovskomikulášskej nemocnici. „Hovorí sa, že je to jedna z najnáročnejších prác zdravotnej sestry, ktorá si vyžaduje nielen odborné vedomosti, ale aj maximálne sústredenie, rýchle reakcie a manuálne zručnosti,“ hodnotí svoje začiatočnícke skúsenosti  Janka Bartková.

Už počas povinnej praxe pri štúdiu sa stretávala s rôznymi osudmi a emóciami pacientov, najmä na lôžkových oddeleniach. Najradšej by pracovala na oddelení, kde je minimalizované stretávanie sa s úmrtím pacienta. „Zaskočilo ma poznanie, že smrť človeka je niečo, čo je každodennou súčasťou života a s čím sa musím sama vysporiadať,“ spomína si na svoje prvé skúsenosti v zdravotníctve. Na prvý prípad úmrtia počas jej služby na pohotovosti na chirurgicko-traumatologickej ambulancii nikdy nezabudne. ,,V neskorých nočných hodinách nám priviezli po autonehode mladých manželov s dvomi maloletými deťmi. Aj napriek snahe lekárov, nikto z nich neprežil.“ Na druhej strane poznamenáva, že prostredie operačnej sály je skutočne fascinujúce. Je úžasné sledovať, ako sa pacienti vďaka pomoci lekárov, sestier po úspešnej operácii vracajú späť do bežného života. S nejedným sa stretáva aj dnes, mnohí sa do nemocnice vrátili s poďakovaním za pomoc, záchranu života. 

A ako Janka Bartková  vníma zdravotníctvo dnes a v minulosti? „Vnímam to tak, že v minulosti boli medziľudské vzťahy lepšie ako teraz. Nielen v zdravotníctve, ale v spoločnosti všeobecne asi bola väčšia  kolegiálnosť, empatia, ľudskosť a súdržnosť. Rebríček hodnôt sa zmenil a medziľudské vzťahy sú neraz naštrbené. S príchodom elektronizácie sme očakávali redukciu administratívy, ale vnímam to tak, že celkovo  administratívy, naopak, pribúda aj pre sestry aj pre lekárov. Z toho vyplýva, že majú menej času na to, aby sa mohli viac venovať priamo pacientom a ich problémom. Ale každý deň je iný, musíme sa s tým vyrovnať, nájsť si cestu, ako všetko zvládnuť, hlavne ako pomôcť pacientom a zabezpečiť chod oddelení, nemocnice ako takej. Sme nemocnica menšieho, rodinného typu, niektoré veci sú jednoduchšie, niektoré ťažšie,“ priznáva Janka. To, že nestráca ani po vyše 40 rokoch svoje odhodlanie a optimizmus je najlepším dôkazom, ako má svoju prácu, ktorá je poslaním, rada. A bývali aj skutočne ťažké chvíle...

Výrazným personálnym paradoxom oproti súčasnosti bolo aj obdobie okolo roku 1994, kedy Janka v nemocnici pôsobila na pozícii hlavnej sestry. V tom čase celoplošne dochádzalo k redukcii sestier vo viacerých nemocniciach na Slovensku. Zvládnutie tejto situácie vníma ako jeden z jej najväčších pracovných úspechov. „Priznám sa, že som mala bezsenné noci, lebo za týmito deviatimi kolegyňami bol kus dobre odvedenej práce a osudy ich rodín. Riešenie tejto situácie bolo dosť zložité, nasledovali nepríjemné rozhovory s kolegyňami, ktoré v tom čase boli v dôchodkovom veku. Som im aj teraz vďačná za to, že sa rozhodli dať šancu mladším kolegyniam,“ spomína si na ťažkú pracovnú výzvu. Ako reakcia na túto situáciu sa v nemocnici založila Agentúru domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS), kde sa mohli realizovať bývalé geriatrické a detské sestry. „Spomenula by som ešte jeden malý pracovný úspech, za ktorým sa skrýva nominácia zo strany mojich vedúcich sestier a kolegýň z Asociácie ADOS v SR na celoslovenskú súťaž Sestra roka a manažérka roka 2000. Nebola som síce jej víťazom, ale „len“ finalistkou. Túto nomináciu som prijala s pokorou ako ocenenie dlhoročnej práce zo strany svojich najbližších kolegýň z kežmarskej nemocnice a Asociácie ADOS v SR. Bol to nezabudnuteľný pocit a zážitok.“

Ako vníma súčasnú situácie ohľadom pandémie? Podľa jej slov je samozrejmé, že na takúto situáciu nikto nebol pripravený. Pre zdravotníkov je to veľmi zaťažujúca situácia nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke. Každý človek, či už je to lekár, sestra, alebo niekto mimo zdravotníckeho povolania vníma túto situáciu iným spôsobom. „V rámci našej nemocnice sa snažíme situáciu upokojovať. Zamestnancom vysvetľujeme, ako majú postupovať v súlade s protiepidemiologickými opatreniami. Žiadnu paniku som u nás nezachytila. Osobne si myslím, že túto pandémiu by sme mali prijať ako fakt, ostať obozretní a všetky opatrenia a pokyny epidemiológov a virológov prijať s pokorou.“

„Nikto by v týchto časom nemal zabudnúť na seba. Je dôležité, aby túto situáciu každý v sebe spracoval a vedel si nájsť aktivitu, ktorá je pre neho dostatočne vhodnou formou psychohygieny,“ dodáva k súčasnej spoločenskej situácii skúsená zdravotníčka Janka Bartková.