O nemocnici

28.12.2020

Námestníčka pre liečebno-preventívnu starostlivosť, primárka oddelenia Jednodňovej zdravotnej starostlivosti a chirurgického oddelenia, MUDr. Lýdia Wikarská vraví, že v kežmarskej nemocnici pracujú ľudia, ktorí majú svoju prácu radi. V prvej vlne zažili nácvik toho, čo ich čakalo v druhej. V práci trávi veľa času a chýba jej spoločenský život a bližší kontakt s rodinou. Chodieva na futbalové zápasy a ošetruje športovcov. V detstve si pre seba na okamih vybrala netradičné povolanie, aké to bolo?

Ako pandémia koronavírusu ovplyvnila Vašu prácu?

Určite tak, že sme začali riešiť situácie, ktoré sme doteraz riešiť nemuseli. Zdanlivo jednoduché veci sa stali komplikovanými. Zo začiatku to bolo napríklad zriadenie triáže pri vstupe do nemocnice, a taktiež kontaktnej miestnosti, ktorá zachytávala suspektných pacientov. Bolo veľmi náročné zabezpečiť bežnú prevádzku nemocnice na jednotlivých oddeleniach a zároveň vyčleniť personál, ktorý by sa venoval suspektným a pozitívnym pacientom na ochorenie COVID 19. Mnoho organizačných úkonov sme riešili v danom momente a mnohé sme sa naučili. Vytvorili sme mobilné odberové miesto pre testovanie na toto ochorenie, čo taktiež zahŕňa množstvo práce.  Osobne som sa utvrdila v tom, že našu prácu robíme s odhodlaním a aj napriek strachu, ktorý sa šíril celou spoločnosťou, sme museli ísť do práce a vydať zo seba maximum. Myslím, že hovorím za viacerých keď poviem, že ak by sme naše povolanie nemali skutočne radi, len ťažko by sa to dalo zvládnuť. Začiatok pandémie nás naštartoval aj k tomu, aby sme si navzájom pomáhali a aby sme aj ostatným dodali odvahu.

Čo vám korona dala a čo naopak vzala?

Skutočne som sa presvedčila, že v našej nemocnici sú ľudia, ktorí majú radi svoju prácu a aj napriek tomu, že sa na nich naložilo viac úloh, dokázali pracovať aj za cenu vyčerpania a odriekania. Vidieť to najmä na zdravotných sestrách. Je potrebné si uvedomiť, že vo väčšine prípadov sme my ženy aj matky, z čoho vyplývajú aj iné povinnosti a často je to veľmi ťažké zosúladiť. Neobchádzajú ma nočné telefonáty a permanentné riešenie problémov. Ako negatívum vnímam najmä to, že súkromný život je viac v ústraní a viac času trávim v práci ako doma. Veľmi mi chýba bližší kontakt s mojimi deťmi a blízkymi, a taktiež spoločenský život ako taký. Stretávanie sa s ľuďmi a také tie bežné životné okamihy, ako posedenie s kamarátkami na káve. Pred pár mesiacmi sme to vnímali ako maličkosť a samozrejmosť a teraz by sme za tieto okamihy dali všetko.

Aký rozdiel vnímate medzi prvou a druhou vlnou pandémie?

V prvej vlne to bolo pre nás všetko neznáme a mali sme veľký strach. Bola to však príprava na to, čo robíme teraz. Pacientov bolo menej a v prvej vlne sme nemali hospitalizovaného žiadneho pozitívneho pacienta, ani pozitívnych zamestnancov. Na jar to bolo viac teoretické a prípravné. Zriadili sme „červené oddelenie“ a nacvičovali sme prácu s pozitívnym pacientom. Mali sme taktiež simulovaný pôrod covid pozitívnej rodičky a taktiež sme si nacvičili simulované ošetrovanie covid pozitívneho pacienta s infarktom. Skúšali sme si teoretické zručnosti, učili sme sa obliekať aj vyzliekať ochranné pracovné prostriedky a nacvičili sme si to. Druhá vlna priniesla to, že všetko nacvičené z prvej vlny zažívame v praxi. Pacientov je dosť a nikdy neviete, ktorý z nich môže byť pozitívny.

Ako sa zmenili pacienti a ich prístup k zdravotníkom?

Myslím si, že si pacienti si viac vážia zdravotníckych pracovníkov. Pravdepodobne pochopili, že v súčasnosti by sa to bez nás asi nezvládlo. To, že si nás vážia sa prejavilo napríklad aj na celoplošnom testovaní, počas ktorého nám viacerí priniesli sladké občerstvenie a poďakovali nám za naše úsilie pri zvládaní pandémie koronavírusu.

Ako zvládate stresové situácie?

V našej praxi je stresových situácií stále veľa. Momentálne sú viac organizačného charakteru a zahŕňajú napríklad umiestňovanie pacientov v zariadení. Ja som na stres pomerne zvyknutá. V povolaní chirurga je tých stresových situácií mnoho, pretože každý jeden akútny úraz a stav so sebou prináša tieto stresové okamihy. Nikdy neviete, aké komplikácie môžu nastať a preto je dôležité nič nepodceniť. Sú situácie, kedy je nervová sústava skutočne vybičovaná úplne na maximum. Liekom a balzamom na stres je určite to, keď pacient z nemocnice odchádza spokojný a vyliečený. Pre mňa je to v neposlednom rade aj oddych a pokoj doma s rodinou.

Stala sa vám pri výkone vášho povolania nejaká situácia, na ktorú nikdy nezabudnete?

Boli to okamihy, pri ktorých som sa musela zmierať s tým, že niekedy človeku jednoducho nemôžete pomôcť. To je v mojom povolaní to najhoršie. Mala som pacientku, na ktorú do smrti nezabudnem. Bola to pani, ktorá bola smrteľne chorá. Táto spomienka siaha do čias, keď som tu bola prvý rok a bolo to presne v tomto období, tesne pred Vianocami. Lúčila sa so mnou a uplietla mi vianočné mikulášske papučky. Popriala mi krásne Vianoce s tým, že sme obe vedeli, že tieto sú jej posledné.

Ak by ste vedeli vrátiť čas, vybrali by ste svoje povolanie opäť?

Asi áno, určite by som pracovala s ľuďmi. Neviem si predstaviť, že by som mala profesiu, ktorá sa zaoberá napríklad len administratívou. V podstate nad tým, že by som robila niečo iné ani neuvažujem. Svoje povolanie som si vybrala už v detstve. Moje bábiky boli dopichané od ihiel a riadne ošetrené obväzmi. Mala som aj malý kufrík, v ktorom bol malý fonendoskop a iné lekárske pomôcky. Moji rodičia tvrdili, že som chcela byť doktorka od nepamäti. Až na jeden krátky okamih, počas ktorého som v detstve doslova uletela a chcela som byť riaditeľka letiska. To ma však rýchlo prešlo a ostala som pri túžbe ísť na medicínu. Tú som si splnila na univerzite v Olomouci.

Vedeli by ste si predstaviť práci na inom oddelení?

V začiatkoch som premýšľala nad neonatológiou,  aj napriek tomu, že je to trochu iný odbor. Myšlienka toho ma dostala ku gynekologicko-pôrodníckemu oddeleniu, na ktorom by som si prácu vedela predstaviť. Bavila by ma aj práca na  patologicko-anatomickom oddelení, pretože je to zaujímavý odbor, v ktorom sa vždy dá niečo objavovať. Do nemocnice som mala pôvodne nastúpiť na gynekológiu a pôrodníctvo. Moje celé štúdium bolo aj smerované k tomuto odboru, ja som vždy skôr inklinovala k chirurgickým odborom. Páči sa mi praktická práca jemnej motoriky, ktorú využívam pri operačných zákrokoch. Keď som hneď po ukončení štúdia v roku 1991 nastúpila do nemocnice, nemali na gynekológii pre lekára voľné miesto a tak ma priradili na chirurgiu. Mne sa toto oddelenie tak zapáčilo, že v ňom pôsobím dodnes. Vo všeobecnosti ma viac lákajú dynamickejšie odbory a preto v žiadnom prípade neľutujem, že som zostala na chirurgii.

Aké zmeny nastali vo vašich pracovných povinnostiach, keď ste sa stali primárkou a potom aj námestníčkou pre liečebno-preventívnu starostlivosť?

Byť primárom je trochu iný druh práce, ako byť lekárom. Človek má zodpovednosť za celé oddelenie a personál. Je potrebné, aby prácu na oddelení organizoval a zabezpečoval jeho chod. Nie je to typ práce, ktorý môžete pustiť z hlavy hneď po tom, ako odídete domov. Je to určite iná skúsenosť, pretože nejde len o zvládnutie pacienta, ale aj celého kolektívu sestier a lekárov. Každý má nejaké svoje potreby a požiadavky, ktoré musíme v rámci oddelenia zladiť dokopy. A na úrovni námestníčky je to opäť o niečo odlišnejšie, pretože musím uvažovať nielen o potrebách oddelenia, na ktorom pôsobím a ktoré dobre poznám, ale je taktiež potrebné zladiť a vyhovieť potrebám iných oddelení a celej nemocnice. Z pohľadu lekára som mnohé veci videla inak, ako teraz pohľadu námestníčky.

Ako relaxujete a aké sú vaše voľnočasové aktivity?

Určite viem relaxovať pri hudbe a niekedy chodievam hrať tenis. Momentálne uvažujem o tom, že keď sa uvoľnia opatrenia, vyskúšam golf. Taktiež mám rada bicyklovanie a iné aktivity s mojimi deťmi. Môj syn je hráč vo futbalovom tíme FK Poprad Stráže a cez víkendy s ním chodievam na ligové zápasy. Cestujeme tak v podstate po celej krajine a popri tom robím futbalistom ošetrujúceho lekára. Myslím si, že na tých chlapcov a mužov veľmi dobre pôsobí, keď k nim príde ako ošetrujúci lekár žena. Niekedy ich veľmi upokojí milé slovo a štipka útechy so psychickou podporou. Muži, ktorí ošetrujú, sú v tomto trochu prísnejší. Ako najhorší úraz v rámci futbalových zápasov som musela ošetriť veľmi nepríjemnú zlomeninu predlaktia.

Aké je vaše životné motto, o ktoré by ste sa podelili s našimi čitateľmi?

Ak by som mala vyjadriť myšlienku smerom k mojej práci, vychádzala by som z Hippokratovej prísahy: „Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím.“  Myslím si, že v tejto vete je povedané všetko zásadné, na čo by sme mali myslieť každý deň, a to nielen pri výkone svojej práce, ale aj v bežnom živote .