O nemocnici

28.5.2021

Na oddelení dlhodobo chorých v kežmarskej nemocnici dobrovoľne pomáha rehoľná sestra. Povolaním je zdravotná sestra a v kolektíve na oddelení si ju veľmi obľúbili. Mgr. Emília Novotná pochádza z Jarovníc, pred takmer 40 rokmi vstúpila do Kongregácie Milosrdných sestier Svätého kríža a prijala rehoľné meno sestra Benjamína. Cíti, že na oddelení dlhodobo chorých je dobrá atmosféra a dobrovoľnícku službu vníma ako zmysluplnú činnosť pre terajší úsek jej života.

„Do rehole som vstúpila takmer pred 40 rokmi a mojím základným povolaním je zdravotná sestra. Maturovala som v roku 1982 a povolanie rehoľnej sestry som si vybrala v čase dospievania. Ešte pred mojím nástupom na strednú školu bolo veľa protestov voči tomu, aby som šla na zdravotnícku školu. Dokonca triedny učiteľ prišiel presviedčať mojich rodičov, aby ma dali na gymnázium. Moje vnútorné presvedčenie však bolo veľmi silné a chcela som sa stať zdravotnou sestrou. U  svojich rodičov som sa stretla s veľkou rozvahou i podporou a pre mňa nebolo žiadnej inej cesty,“ opisuje svoje študentské časy sestra Benjamína.

V roku 1978 bola zdravotná škola výberovou školou a dostať sa na ňu bolo veľmi ťažké. „Tvrdo som pracovala a veľmi som chcela, aby ma na školu prijali. Vďakabohu sa mi to podarilo a šťastne som zmaturovala. Popri tomto dare som dostala vo štvrtom ročníku ešte jeden dar, a to povolanie k rehoľnému životu,“ vraví sestra Benjamína, civilným menom  Emília Novotná. Škola bola vynikajúca a mala som ju veľmi rada, avšak práve cez prvý kontakt s nemocnicou, s chorými, ťažko chorými a smrťou som si na praxi uvedomila, že by som chcela byť dobrou zdravotnou a rehoľnou sestrou a bola som veľmi vďačná za každý nový poznatok. Pri kontakte s utrpením ľudí som si uvedomila, že na toto ma sama škola nepripraví a bude potrebné hľadať ešte jeden vnútorný zdroj, aby som na celý život vládala zostať v tomto nasadení.

„Pred maturitou ešte za totality sme tajne šli na súvislejšiu prax počas prázdnin do ústavu Matilda Huta pri Gelnici, Prakovce. Tam boli postihnuté deti, o ktoré sa starali naše rehoľné sestry. Viaceré z nich boli  mladé a vzhľadom na dobu, v ktorej sme žili, museli svoje povolanie rehoľnej sestry vykonávať v civile. Mňa to tam tak uchvátilo, že som si hneď uvedomila, že aj ja by som chcela slúžiť, akýmkoľvek spôsobom znevýhodneným ľuďom...“ hovorí sestra Benjamína o začiatkoch svojich životných rozhodnutí.

„Obdobie pred pandémiou som pôsobila v Charitnom Dome v Dolnom Smokovci, vo vedení tohto rekreačného zariadenia. Opatrenia však spôsobili útlm hotelierskeho odvetvia a po všetkých správach o chýbajúcom personáli v nemocniciach som sa na to nemohla len tak prizerať. Zobudilo sa vo mne prvotné nadšenie a ten vzťah k zdravotníctvu a rozhodla som sa kontaktovať pani námestníčku, aby som v tomto čase pandémie ponúkla svoj čas i sily pre službu chorým. Byť zdravotníkom na oddelení dlhodobo chorých je fyzicky aj psychicky veľmi náročná služba. Ja som sa tu našla a všetko mi tu dáva hlboký zmysel. To, že tu smiem byť, to, že ma kolektív prijal a veľa som sa od neho naučila. Zo začiatku, po mnohých rokoch mimo zdravotníctva, mi chýbala určitá zručnosť, ale dievčatá ma tu prijali, uviedli ma do praktických činností ošetrovateľského procesu, mnohé veci sa mi obnovili a za túto možnosť byť blízko trpiacim ľuďom a často aj už veľmi vyčerpaným zdravotníkom, som veľmi veľmi vďačná,“ úprimne sa vyznáva sestra Benjamína.

Má skúsenosti z operačnej sály aj z interného oddelenia, ale na oddelení dlhodobo chorých nikdy predtým nepôsobila. Prekvapila ju veľmi vysoká psychická a fyzická náročnosť. „Niekedy sa mi zdá, že pre jednu ženu je to až neúnosné. Ja som po operácii ramena a mala by som sa chrániť zdvíhania ťažkých bremien. Zo začiatku, hlavne pri fyzickej námahe som mala určité obavy a hovorila som si: „Bože, ukázal si mi takú krásnu cestu a ja to asi fyzicky nebudem môcť zvládnuť.“ Ale teraz „vďaka Bohu“  vládzem. Ďakujem za každý nový deň, do ktorého vykročím s veľkou radosťou.“

Rehoľná sestra podľa vlastných slov cíti, že tu viac ako dáva, dostáva, čo je pre ňu  veľká a vzácna životná skúsenosť. „Byť na oddelení v priamom kontakte s ľuďmi, ktorí sú bezmocní a smieť sa tejto ľudskej slabosti s úctou dotknúť. My ako rehoľná kongregácia sme pred 160 rokmi vznikli s myšlienkou, že je potrebné nasadiť sa tam, kde je akýkoľvek druh ľudskej biedy, ktorý je vždy výzvou pre Milosrdnú sestru Svätého kríža. Je to veľká inšpirácia pre naplnenie môjho života a poslania. Neviem, aká bude moja cesta ďalej. Som tu už takmer 4 mesiace, na ktoré mám dobrovoľnícku zmluvu. Hlboko sa skláňam a vážim si moje kolegyne, ktoré tu obetavo slúžia už celé roky. Skúsenostne cítim, že na oddelení je dobrý duch i dobrá kolegiálna atmosféra. Úseku môjho života dáva táto činnosť zmysluplnosť a naozaj sa naplnili slová nášho zakladateľa: „A tak nás Boh privádza na rozličné miesta, aby sme pracovali na jeho česť a pre dobro ľudí...V jednom okamihu, keď som pri organizačnom zabezpečovaní ošetrovateľského procesu videla kráčať našu vrchnú sestru po chodbe som si povedala: „Aká je to záslužná činnosť tohto celého tímu. Byť v blízkosti trpiaceho človeka, ktorého nebo spája so zemou,  smieť sa ho úctou dotknúť a poslúžiť mu v jeho potrebách. Tajomstvo života a služby je niečo veľmi krásne.“ Život. Keď prichádza na svet je to veľké tajomstvo. Keď zo sveta odchádza je to veľmi veľké tajomstvo. Samozrejme, v tej ľudskej i spirituálnej rovine. My ako veriaci vieme, že život, ten život pokračuje ďalej. Tu mám niekedy pocit, že sa tu spája nebo so zemou,“ zakončila svoje vyznanie sestra Benjamína.